Romano Guardini : Konec novověku. Praha : Vyšehrad, 1992, 95 stran.
V dobe zmätenia a znehodnocovania základných pojmov našej civilizácie odhaľujú subtílne rozbory Romana Guardiniho jej zdroje, duchovné bohatstvo, z ktorých vyrastala, historické premeny ponímania sveta, človeka a kresťanského posolstva a postupujúcu sekularizáciu, prejavujúcu sa v tvorbe umelých mýtov a ideológií. Tomuto cieľu, odkrývania a rozlišovania jadra kresťanskej výzvy pod nánosmi vekov, jej zašifrovania v novovekých myšlienkových a básnických pseudomorfózach a zvlášť tvorivého uplatňovania viery vzhľadom k úlohám dneška a zajtrajška, slúži aj syntetická štúdia Koniec novoveku (Miloš Černý).
Antický človek svet neprekračuje. Jeho životný pocit, jeho predstavy a myslenie zotrvávajú vo vnútri vnímanej podoby sveta a opomíňajú otázku, čo by mohlo byť mimo neho, alebo nad ním, konštatuje Guardini. Svet je pre neho jednoducho celkom – o čo by sa toto prekročenie mohlo oprieť ? Vo svojej náboženskej viere síce vie o najvyššom „Otcovi bohov a ľudí“, ten však patrí ku svetu rovnako ako nebeská klenba, ktorej posvätnosť predstavuje. Tam, kde antický človek uvažuje filozoficky, síce sa usiluje o predstavu božského absolútna zbaveného od všetkého nedokonalého, lenže ani tým svet neprekračuje – a vlastne to ani vôbec nechce. Dobro, v ktorom Platón ešte za ideami nachádza poslednú a najvlastnejšiu inštanciu, sa neodpútava od vesmíru, ale zostáva jeho večnou súčasťou. Predstavuje akýsi onen svet v rámci konečného celku. Aristotelov nehybný hýbateľ, ktorý je sám nemenný a pôsobí všetky zmeny vo svete, má zmysel práve len vo vzťahu k celku bytia tohto stále sa meniaceho sveta. A Plotinovo jedno, ktoré je výsledkom krajného úsilia o presiahnutie sveta vecí a ľudí, predsa zostáva so svetom nerozlučne spojené : je zdrojom, z ktorého nevyhnutne vychádza mnohotvárnosť súcna a zároveň jeho cieľom, ku ktorému sa vracia skrze eros a očistenie, zdôrazňuje Guardini. Píše : „Antický človek teda nevie o žiadnom bode mimo svet : nemôže sa teda ani pokúšať svet z takého bodu pozorovať a utvárať. Svojimi pocitmi a predstavami, činmi a dielami žije v ňom. Všetky jeho činy, akokoľvek smelé a zasahujúce do najodľahlejších oblastí, prebiehajú vo vnútri sveta. (...). Nepozoruje svet v žiadnom ohľade ̗ zvonku ́, ale len ̗ zvnútra ́ .“ Jeho predstava sveta je dôsledkom sebaobmedzenia, ktoré sa bráni všetkému chaotickému a neohraničenému, a zrieka sa všetkých krajností – ale aj zmyslu pre harmóniu, ktorý vníma súcno ako kozmos, ako niečo krásne usporiadaného. Preto ani nedochádza k pokusu tak príznačnému pre stredoveké snahy, k pokusu o rekonštrukciu sveta ako celku a o pridelenie nevyhnutného miesta jedincovi v ňom. Život si zachováva svoju nespútanosť. To sa prejavuje predovšetkým v náboženskej oblasti. Svet je zakúšaný ako božský. Vychádza z „arche“, vnútorného zdroja, a ide cestou, ktorú mu naznačuje poriadok a osud ; jeho pôvod, poriadok a osudy sú však inherentné. Je všade a vyplňuje všetko, je skutočnosťou vôbec. Je nielen empirickej či historickej povahy, ale má predovšetkým numinózny, posvätný charakter. Božská sféra predstavuje pôvodný a tajomný prvok sveta. Človek potom je vo svete obsiahnutý, a svet je v človeku : poznaním a prijatím toho všetkého vzniká základný náboženský vzťah antického človeka. Božské sú však aj jednotlivé prejavy a sily sveta. Z tejto skúsenosti vychádza mýtus. Mýty človeku umožňujú orientovať sa v živote, konštatuje Guardini.
V stredoveku sa postoj a predstava ľudí o svete od základu mení. Človek verí v biblické zjavenie. To mu dáva istotu o skutočnosti Boha, ktorý je mimo sveta a nad svetom. Je síce tiež vo svete, lebo svet stvoril a je ním udržiavaný a napĺňaný. Boh však ku svetu nepatrí a je voči nemu zvrchovaný. Táto nezávislosť sa zakladá na absolútnej svojbytnosti a rýdzej personalite Boha. Absolútne osobný Boh sa nemôže vo svete rozplynúť, ale existuje sám v sebe, ako Pán seba samého. Miluje svet, ale nezávisí na ňom. Mýtické božstvá stoja a padajú so svojimi svetmi. Absolútne substancie filozofov s vesmírnym celkom. Boh svet v žiadnom ohľade nepotrebuje. Trvá sám v sebe a sám si dostačuje. Táto zvrchovanosť sa elementárnym spôsobom prejavuje v úkone stvorenia. Veriť potom znamená dôverovať sebazjaveniu tohto Boha a počúvať ho ; prijať Božiu výzvu zakladajúcu konečnú personalitu človeka a vztiahnuť k Bohu svoj život. Tým sa uvoľňuje mýtická pripútanosť človeka ku svetu a zároveň sa umožňuje tak prenikavé stvárňovanie života, na aké predtým nebolo možné ani pomyslieť, vysvetľuje Guardini. V človeku a jeho živote sa sústreďuje vesmír, čím vzniká nový, významove bohato odstupňovaný poriadok mikrokozmu. Mimo všetky dané javy sveta a nad nimi jestvuje absolútny oporný bod : Božie zjavenie. Je formulované cirkvou v dogmách a prijímané jedincom vo viere. Autorita, cirkev znamená viazanosť ; na druhej strane však zároveň umožňuje výstup nad svet a nad vlastné ja a voľnosť nazerania, ktorá by inak nebola možná. Zjavené pravdy sú meditované a rozvíjané prostriedkami analytickej a syntetickej logiky do jedinej veľkej súvislosti, do teologického systému. To sa odráža v syntézach stredovekej poznávacej činnosti, v summách, v ktorých splýva teológia s filozofiou, učenie o spoločnosti s životným ponaučením. Obsahujú svet vybudovaný z myšlienok ; celok, ktorého nekonečnú diferencovanosť a veľkolepú jednotu možno prirovnať k predstave katedrály, v ktorej má všetko, okrem svojho vlastného zmyslu, ešte symbolický charakter a umožňuje človeku náboženský pohľad a zážitok. Stredoveký človek vidí všade symboly. Súcno sa pre neho neskladá z prvkov, energií a zákonitostí, ale z podôb. Podoby znamenajú samy seba, ale naviac odkazujú aj mimo seba, k niečomu inému, vyššiemu ; v konečnom zmysle k tomu najvlastnejšiemu, k Bohu a večným hodnotám.
Každá podoba sa tak stáva symbolom. Ukazuje nad seba. Tiež možno povedať, a to správnejšie, že prichádza z druhej strany, zhora. Tieto symboly nájdeme všade : v kulte a v umení ; v ľudových obyčajoch aj v spoločenskom živote. Dokonca sa prejavujú aj vo vedeckej práci. Filozoficko – teologické summy nie sú len systémy toho, čím súcno je, ale aj toho, čo znamená. Pokiaľ ide o rády ľudského spolužitia, teda štátu a spoločnosti, tie sú ovládané dvoma veľkými ideami : ideou cirkvi, stelesnenou v pápežovi, a ideou ríše, ktorú predstavuje cisár. Aj tieto idey sú odvodené z nadpozemských skutočností, teda z milosti a Božieho ustanovenia, a odtiaľ odvodzujú svoju moc nad pozemským životom. So zreteľom k týmto transcendentným zárukám sú rovnako do podrobností premyslené rády spolužitia ľudí, zhora dole a zdola hore ; v symboloch, úradoch a funkciách, v jednotlivých stavoch a životných obdobiach. Nad oboma pozemskými univerzálnymi rádmi ľudského života sa rozprestiera nebeský rád čisto duchovných bytostí, anjelov. Vzťah medzi nebeským a pozemským rádom, v rámci pozemského rádu potom medzi cirkvou a štátom, je vyjadrovaný rozmanitými obdobami a vytvára veľkú ideálnu jednotu : hierarchiu. Hierarchia cirkvi a štátu, nad ktorými je hierarchia anjelských zborov, predstavujú usporiadanie mnohotvárnosti životných javov v synchrónnej architektonickej výstavbe – rád však jestvuje aj v časovom slede dejín. Znovu sa tu objavuje základná predstava celku. Tento celok má svoj počiatok v stvorení sveta, vrcholí vtelením Božieho Syna – v „plnosti času“ – a končí zánikom sveta a súdom. Kristovo narodenie uvádza poslednú éru, ktorá je naplnená očakávaním jeho opätovného príchodu a súdu, konštatuje Guardini a dodáva : „Tým vzniká ono pre stredovek tak charakteristické chápanie dobových udalostí. Sú zarámované zreteľným počiatkom a rozhodným koncom času, prebiehajú akoby pod tlakom týchto medzí, ktoré sú ich usporiadajúcim prvkom. Každý okamih života má svoje zreteľne vymedzené miesto v celkovom svetovom čase – čo je tým významnejšie, že v živote každého vykúpeného človeka sa účinne prejavuje Božie vtelenie majúce účinný vzťah k večnosti a času, takže z púheho chvíľkového zotrvania v toku času sa stáva existenciálne rozhodujúci ̗ okamih ́ .“
Stredoveká podoba sveta a s ňou aj celkové správanie človeka a jeho postoj ku kultúre, ktoré túto predstavu formovali, sa v priebehu 14. storočia začína rozpadať. Tento proces pokračuje v 15. a 16. storočí a vyhraňuje sa v 17. storočí v ostrý obraz. V popredí novej životnej predstavy sú nasledovné komponenty. Predovšetkým je to novoveký pojem prírody. Zahrňuje všetko, čo je priamo dané ; všetky veci predtým, než na nich človek začne niečo robiť ; súhrn všetkých energií a látok, všetkých javov a zákonitostí. Tento súbor človek zakusuje jednak ako predpoklad vlastného života, jednak ako úlohu pre svoju poznávaciu a tvorivú činnosť. Pojem „príroda“ však znamená aj hodnotu, stáva sa totiž záväznou normou všetkého ľudského poznania a činnosti, ktorá určuje, čo je správne, zdravé, dokonalé, jednoducho prirodzené. Vyplývajú z neho kritéria správneho života : ideál prirodzeného človeka, prirodzenej spoločnosti a štátneho zriadenia, ideál prirodzenej výchovy a prirodzeného štýlu života, ako sa uplatňujú v dejinách od šestnásteho až do dvadsiateho storočia – napríklad „honnete homme“ v 16. a 17. storočí, ideál Rousseauovho prirodzeného človeka a rozumného človeka osvietenstva, pojem prirodzenej krásy v klasike. „Príroda teda predstavuje čosi zvrchovaného, nad čím už nie je nič. Všetko, čo je možné z nej odvodiť, je definitívne vysvetlené. Všetko, čo je možné zdôvodniť ako prirodzené, je ospravedlnené“, vysvetľuje Guardini.
To však neznamená, že prírode samej je možné porozumieť ; naopak zachováva si tajomný ráz pôvodnej príčiny a konečného cieľa všetkého. Ako „božská príroda“ sa stáva predmetom náboženskej úcty. Velebí sa jej tvorivá múdrosť a dobrotivosť. Je „matkou prírodou“, ktorej sa človek zveruje s bezhraničnou dôverou. Všetko, čo je prirodzené, je preto zároveň posvätné a dobré. Dokonalým vyjadrením tohto chápania prírody je „Fragment o prírode“ v Goethovom Tiefurtskom denníku z roku 1782 : „Príroda ! Všetkých nás obklopuje a objíma – nás, ktorí nemôžeme ani z nej vyjsť, ani do nej hlbšie preniknúť. (....). Tvorí večne nové tvary. Čo tu je, nebolo ešte nikdy, čo bolo sa nikdy nevráti (...). Žijeme uprostred nej, a sme jej cudzí. (...). Dáva svojím tvorom vytrysknúť z ničoty a nehovorí im, odkiaľ prichádzajú a kam idú. (...). Vždy je v nej všetko. Minulosť a budúcnosť nepozná. Prítomnosť je jej večnosťou. Je dobrotivá. (...). Postavila ma sem, vyvedie ma aj von. (...).“ Svojou telesne – duševnou prirodzenosťou človek sám k prírode patrí. Tým, že svoju prirodzenosť poznáva a ovláda, odpútava sa od prírody a stáva sa jej náprotivkom. Táto skúsenosť ustanovuje druhú základnú zložku novovekého chápania života : subjektivitu. Človek sa stáva sám sebe dôležitým ; ľudské ja, predovšetkým neobyčajné, geniálne ja, sa stáva meradlom hodnoty života. Subjektivita sa prejavuje predovšetkým ako osobnosť, ako ľudská bytosť, ktorá sa vyvíja na základe vlastných vlôh a iniciatívy. Rovnako ako príroda znamená aj osobnosť niečo základné, čo sa ďalej neproblematizuje. Etické normy sa vzhľadom k nej relativizujú. Meradlo odvodené z mimoriadneho človeka sa používa voči človeku vôbec a étos objektívneho dobra a pravdy je vytláčaný étosom opravdivosti a úprimnosti, konštatuje Guardini. Píše : „Pojem osobnosti sa zakladá na originalite živého individuálneho bytia, ktorého obsah býva formálne vyjadrovaný pojmom ̗ subjekt ́. ̗ Subjekt ́ predstavuje ako nositeľa platných aktov, tak jednotu kategórií, ktoré určujú platnosť týchto aktov.“ V najvyhranenejšej podobe sa s ním stretávame v Kantovej filozofii. Keď je možné niečo odvodiť z osobnosti, prípadne subjektu, je to definitívne pochopené ; keď sa určité správanie preukáže ako primerané osobnosti, je ospravedlnené. Sú to obdoby „prirodzeného“ poznania a kritéria prirodzenosti.
Tým však nie je povedané, že osobnosť a subjekt sú samy o sebe zrozumiteľné ; sú rovnako nepochopiteľné ako príroda. Medzi prírodou a osobnosťou – subjektom vzniká svet ľudského činu a diela. Spočíva na týchto dvoch momentoch ako na svojich póloch, vyznačuje sa však vzhľadom k nim pozoruhodnou samostatnosťou. Tú vyjadruje tretí pre novovek typický pojem, totiž pojem kultúra. Tým, že človek hľadí na svet ako na „prírodu“, robí ju autonómnou. Tým, že sa chápe ako „osobnosť“, sa prehlasuje za pána vlastnej existencie. „Kultúrou“ potom chce dať všetkému ráz vlastného diela. Pojem „kultúra“ vzniká súčasne s počiatkami novodobej vedy. Z vedy vychádza technika, ako súhrnné označenie postupov, ktoré človeku umožňujú kladenie ľubovoľných cieľov. Veda, politika, hospodárstvo, umenie, pedagogika, sa stále vedomejšie odpútavajú od viery, ale aj od všeobecne záväznej etiky, a sú budované autonómne, podľa svojej povahy. Aj keď jednotlivé oblasti ľudskej činnosti takto čerpajú svoje zdôvodnenie samy zo seba, je medzi nimi vnútorná súvislosť, ktorá na nich stavia a zároveň ich nesie, pripomína Guardini a dodáva : „Je to ̗ kultúra ́ ako súhrnná predstava ľudského diela, svojbytného vzhľadom k Bohu a jeho zjaveniu.“ Na otázku v akej podobe je stvárnené súcno, odpovedá novoveké chápanie : ako príroda, ako osobnosť – subjekt a ako kultúra.
Tieto tri fenomény patria k sebe. Podmieňujú a doplňujú sa navzájom. Ich vzájomná spätosť predstavuje akúsi poslednú medzu, za ktorú už nemožno preniknúť. Nepotrebuje odnikiaľ zdôvodnenie, ani nad sebou nestrpí žiadnu normu. Po viac než jedno tisícročie bolo kresťanské, cirkevné učenie meradlom pravdy a bludu, správnosti a nesprávnosti. S rozpadom stredoveku nastupuje čisto svetský rád hodnôt. Vzniká nové, kresťanskému zjaveniu nepriateľské alebo prinajmenšom ľahostajné zmýšľanie, ktoré je do značnej miery rozhodujúce pre ďalší kultúrny vývoj. Zvláštna náboženská problematika vzniká tým, že konečná podoba sveta prechádza do nekonečnej, presnejšie povedané : „Boh stráca svoje miesto, a s ním ho stráca aj človek. (...). Kde je miesto jeho existencie ? (...). Človek sa stále viac ocitá v náhodných situáciách, v neurčitom ̗ kdesi ́ . Na jednej strane novoveké ponímanie človeka vyvyšuje – na úkor Boha a proti Bohu, na druhej strane (...) z neho robí súčasť prírody, zásadne sa nelíšiaceho od zvieraťa a rastliny (...)“, konštatuje Guardini. Vedecký obraz sveta sa síce stal správnejším, avšak človek sa v ňom, zdá sa, dosiaľ necíti doma – rovnako ako sa jeho spontánnemu cíteniu zdá cudzí aj Boh. V tomto ovzduší sa s novou intenzitou kladú staré, vždy prítomné otázky o zmysle života, o šťastí a nešťastí, o správnom vzťahu k Bohu, o náležitom usporiadaní ľudského života. Tento vnútorný nesúlad sa však premieta aj do vonkajšej činnosti a prejavuje sa v dejinách tým, že vznikajú veľké náboženské hnutia, a to predovšetkým tie, ktoré nazývame reformáciou a protireformáciou.
Novovek sa chýli ku koncu. Tri zložky, ktoré v ňom Guardini zdôraznil, boli donedávna pokladané za nepostrádateľné. Príroda, ktorá si plne sama dostačuje, osobnosť, ktorá predstavuje autonómny subjekt diania, a kultúra, ktorá sa vyvíja podľa svojich vlastných noriem, boli podľa tradičného výkladu európskych duchovných dejín pokladané za idey, ktorých objavovanie a stále dokonalejšie uskutočňovanie, je zmyslom dejín. To však bol omyl a mnoho príznakov naznačuje, že nastáva pokles týchto ideí. Smerodajné normy ľudského života vychádzali až hlboko do novoveku z predstavy človeka humánneho. Toto slovo tu neznamená žiadne mravné hodnotenie, ale určitú štruktúru života, ktorá môže mať kladné alebo záporné predznamenanie. V priebehu dejín sa táto predstava realizuje v rozmanitých podobách. Možno ju vystihnúť odkazom na skutočnosť, že činnosť človeka tu bola totožná s jeho prežívaním. Všetko čo vnímal, boli v podstate prírodné javy, ktoré mohol svojimi zmyslami vidieť, počuť, hmatať, a jeho činnosť bola vlastne činnosťou jeho orgánov, rozšírená a zosilnená prostredníctvom nástrojov. Človek v súčasnosti intelektuálne a vedecky vie viac, než môže zmyslami postihnúť. Tým sa mení aj pomer človeka k prírode. Stráca svoju bezprostrednosť ; stáva sa nepriamym, sprostredkovaným výpočtami a prístrojmi. Nemôže už byť prežívaný ; stáva sa vecným a technickým. To však mení aj pomer človeka k jeho vlastnému dielu. Aj ten sa stáva do značnej miery nepriamym, abstraktným a zvecneným.
Človeka, ktorý takto žije, nazýva Guardini ne–humánnym. Tento výraz neoznačuje žiadny hodnotiaci úsudok. Má na mysli určitú historicky vzniknutú a stále výraznejšie sa uplatňujúcu štruktúru ľudskej existencie. Tým sa však mení aj obraz prírody samej. Čím ďalej, tým menej sa človeku darí prírodu obsiahnuť, urobiť si o nej predstavu a prežívať ju. Táto príroda už nie je, vyjadrené antropomorfne „prirodzenou prírodou“, z ktorej je pojem „prirodzeného“ odvodený ako výraz pre všetko, čo je očividné a čo sa rozumie samo sebou, ale je to príroda ne – prirodzená, pričom toto slovo opäť nemá hodnotiaci zmysel, ale sa snaží len o charakteristiku. Človek ako si ho predstavuje novovek, neexistuje. Nemožno z neho urobiť len čisto „prírodnú“ bytosť. Človek je v prvom rade a bezvýhradne osobou vymedzenou individuálne. Je osobou, ktorá je povolaná Bohom, vo vzájomnom vzťahu s inými osobami, a obdarená slobodou. Touto slobodou môže pretvárať alebo zničiť svet. Základom všetkej kultúrnej činnosti je moc človeka nad svetom. Moc však nie je hodnota jednoznačná : môže pôsobiť dobro i zlo, dokáže tvoriť aj boriť. Čím sa stane, záleží na tom, na aký účel bude použitá. Moderný človek nie je na nesmierny vzrast svojej moci pripravený. Nemá premyslenú účinnú etiku moci. Človek si musí vytvoriť étos umenia vládnuť, ktorým bude človek vykonávať svoju moc nad mocou. Čím zreteľnejšie sa v budúcnosti kresťanstvo preukáže ako niečo nesamozrejmého, čím výraznejšie sa bude musieť odlíšiť od vládnuceho nekresťanského názoru, tým silnejšie sa v jeho učení prejaví vedľa momentu teoretického, moment prakticko – existenčný. Čím silnejšie budú anonymné sily, tým odhodlanejšie bude musieť viera „premáhať svet“ realizovaním slobody človeka, harmonizovaním darovanej slobody človeka s tvorivou slobodou Božou ; a to všetko s dôverou v to, čo koná Boh. Je to zvláštne, aké netušené možnosti sa tu otvárajú uprostred rastúcich tlakov sveta ! Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Guardini.