Nikolaj Berďajev : Smysl dějin. Pokus o filosofii člověka a jeho osudu. Praha, OIKOUMENE, 1995, 159 stran.
Človek je dejinnou bytosťou v najvyššej možnej miere. Žije v dejinnosti a dejinnosť žije v ňom. Je v prazáklade s „dejinnosťou“ tak bytostne zrastený, tak navzájom prepojený, že ich pretrhnutie je celkom nemožné. Človeka nie je možné vyčleniť z dejín, nie je možné ho ponímať abstraktne, a práve tak nie je možné vyňať dejiny z človeka, ako ich nie je možné skúmať mimo človeka a bez človeka. Človeka preto nie je možné skúmať mimo najhlbšej duchovnej reality dejín ( Nikolaj Berďajev ).
Žijeme v dobe mohutného historického zlomu. Začala akási nová historická epocha. Bytostne sa mení celý beh historického vývoja. Všetko sa rozochvelo a my máme pocit zvlášť rýchleho a veľmi prudkého pohybu „dejinnosti“. Čo je to „dejinnosť“? „Dejinnosť “ je určitý objav najhlbšej podstaty skutočnosti sveta, osudu sveta a ľudského osudu ako jeho ťažiska. „Dejinnosť“ je objav noumenálnej skutočnosti. Prístup k noumenálnej dejinnosti je možný len vďaka najhlbšiemu, konkrétnemu prepojeniu človeka a dejín, ľudského osudu a metafyziky dejinných síl. Aby som prenikol k tomuto tajomstvu „dejinnosti“, musím predovšetkým pochopiť, že dejinnosť a dejiny sú hlboko moje, že sú to moje dejiny a môj osud. Musím sa sám prepojiť s dejinnými osudmi a dejinné osudy ponoriť do hĺbky vlastného vnútra. Práve tam sa zjavujú dejinné osudy vo svojej realite. Všetky epochy dejín, od prvopočiatočných až po vyvrcholenie histórie, epochu súčasnú, to všetko je môj dejinný osud, to všetko je moje, vysvetľuje Berďajev. Je treba sa vydať na opačnú cestu než je tá, ktorou sa uberajú kritici a boritelia historického procesu. Oddeľujú človeka, ľudského ducha, od dejín a robia ich vzájomne nepochopiteľnými, nepriateľskými a cudzími. Je treba pochopiť celý historický proces nie ako niečo cudzieho, nie ako proces, proti ktorému sa búrim, nie ako čosi, čo je mi vnútené, čosi čo ma ubíja, utláča, proti čomu povstávam svojou činnosťou a svojím poznaním. Táto opačná cesta, ktorou je treba sa vydať a na ktorej môžeme vybudovať pravú filozofiu dejín, je cestou hlbokého stotožnenia môjho dejinného osudu s osudom ľudstva, ktorý mi je tak blízky. V osude ľudstva musím poznať svoj vlastný osud a vo svojom osude osud daný dejinami, zdôrazňuje Berďajev. Píše : „Preto skutočná filozofia dejín je cestou stotožnenia človeka a dejín, ľudského osudu a metafyziky dejín.“ Dejiny ako najväčšia duchovná skutočnosť, nie sú nám empiricky dané, nie sú jednoduchým súhrnom faktov. V takej podobe nemôžu byť dejiny a nie je možné ich takto nazerať. Dejiny nazeráme v historickej pamäti ako akúsi duchovnú aktivitu, ako určitý duchovný vzťah k „dejinnosti“, v historickom poznaní. Vzťah hlboko duchovne premenený a zduchovnený. Až týmto zduchovnením a duchovnou premenou sa v historickej pamäti objasňujú vnútorné súvislosti, duša dejín. Toto platí pre poznanie duše dejín, rovnako ako pre poznanie ľudskej duše, lebo keby ľudská osoba nebola pamäťou spojená do jedeného celku, nebolo by možné ľudskú dušu nahliadnuť ako reálnu skutočnosť. „Avšak historická pamäť ako spôsob nahliadnutia ̗ dejinnosti ́ je nerozlučne spojená s tradovaným odovzdávaním dejín, mimo ktorého niet ani historickej pamäti,“ pripomína Berďajev. Uznanie tradície predstavuje určité a priori, určitú absolútnu kategóriu, pre každé historické poznanie. Mimo nej nájdeme len akési fragmenty udalostí. Abstraktné použitie historických dokumentov nikdy neumožní nahliadnuť do „dejinnosti“. Takto nie je možné zblíženie s dejinami. Vedľa práce s týmito historickými prameňmi, ktorá je iste veľmi dôležitá a nutná, je potrebné ešte nadviazať na historické odovzdávanie dejín, s ktorým je prepojená historická pamäť. Len tak sa totiž môže pevne prepojiť duchovný osud človeka s duchovným osudom dejín. Nie je možné pochopiť žiadnu z veľkých epoch, či je to renesancia, vrcholný stredovek, zrod raného kresťanstva alebo obdobie helénskej kultúry, bez pomoci historickej pamäti, v ktorej ako v zrkadle rozpoznávame svoju duchovnú minulosť, svoju duchovnú kultúru a svoju vlasť. Aby sme pochopili tú, ktorú veľkú epochu dejín, musíme ju naplniť svojím duchovným osudom. Keď ju budeme ponímať len zvonku, zostane pre naše vnútro mŕtva, zdôrazňuje Berďajev a dodáva : „Ale ona historická pamäť, ktorá nás núti ( ... ), aby sme sa vnútorne napojili na ̗ dejinnosť ́, je nerozlučne spätá s historickým odovzdávaním dejín. Historická tradícia je práve touto historickou pamäťou vnesená do osudu dejín.“
Dejiny nie sú objektívnou empirickou danosťou, ale mýtom. A mýtus nie je výmysel, ale realita iného poriadku, než realita objektívnych empirických daností. Mýtus je povesť, ktorá sa zachovala v pamäti ľudí, povesť o minulej udalosti, ktorá prekračuje medze vonkajšej objektívnej fakticity a odkrýva skutočnosť ideálnu, subjektovo – objektovú. Ako správne súdi Schelling, „mytológia je prvotnou históriou ľudstva“. Každá veľká epocha dejín, a to dokonca aj novovekých dejín, je plná mýtov. Napríklad dejiny Veľkej francúzskej revolúcie sú plné mýtov, dokonca bol vytvorený mýtus o Veľkej francúzskej revolúcii. Podobné mýty sa vytvorili o renesancii, o reformácii, o stredoveku. Nemôžeme pochopiť dejiny, ktoré sú založené výhradne na objektoch. Potrebujeme sa vnútorne, bytostne prepojiť s dejinným objektom. Je treba, aby bol dejinným nielen objekt, ale aj subjekt, aby subjekt historického poznania v sebe cítil a odhaľoval „dejinnosť “. Len, keď v sebe odhalí „dejinnosť“, začne chápať všetky veľké obdobia dejín. Bez tohto prepojenia, bez vlastnej vnútornej „dejinnosti“, by nemohol dejinám vôbec porozumieť. Dejiny potrebujú vieru, lebo samy nie sú len jednoduchým náporom vonkajších objektívnych faktov na poznávajúce subjekty. Dejiny predstavujú akýsi akt premeny, veľkolepej historickej minulosti, ktorým dochádza k vnútornému pochopeniu dejinného objektu, k akémusi vnútornému pochodu, ktorý zbližuje subjekt s objektom. Keď ich ponímame celkom oddelene, nemôžeme ich nikdy pochopiť. Berďajev tak dospieva k záveru, že aj na historické skúmanie musí byť s určitými zmenami aplikované platónske učenie o poznaní ako rozpomínaní sa. Dejinné mýty majú zásadný význam pre tento proces rozpomínania sa. V dejinnom mýte sa nám dáva svedectvo o dajakej udalosti, odovzdávanej z pokolenia na pokolenie, a pomáha nám rozpomenúť sa v hĺbke ľudského ducha na dajakú vnútornú vrstvu, tiahnucu sa zo vzdialených čias.
Objasňujúca kritika, kritika vedomia, spôsobuje, že sa subjekt odcudzuje objektu, čo nám môže poskytnúť materiál pre historické poznanie, ale pretože je tým potláčaný mýtus a hlbina vekov je oddeľovaná od hĺbky ľudskej duše, dochádza zároveň k oddeleniu človeka od samých dejín. To všetko nás vedie k prehodnoteniu a novému oceneniu významu tradície pre vnútorné pochopenie dejín, konštatuje Berďajev. Píše : „Historická tradícia je niečo viac než poznanie dejinného života, lebo v symboloch tejto tradície sa odkrýva vnútorný život, hĺbka skutočnosti, sprostredkovane spojená s tým, čo človek odhaľuje cestou vnútorného duchovného sebapoznania. Toto spojenie tradície s tým, čo v sebe odhalíme týmto sebapoznaním, je veľmi dôležité.“ Vonkajšie historické fakty sú veľmi dôležité, ale pre vybudovanie filozofie dejín má väčší význam onen tajomný vnútorný život, ktorý sa nenaruší ani nepretržitým prúdom času. Vzťah k tradícii musí byť takýto : tradícia je akýmsi slobodným, duchovne sprostredkovaným spojením v ľudskom vnútri, nepredstavuje nič transcendentné, človeku vnútené, ale naopak niečo imanentné. Len také pochopenie tradície je pravdivé a len ono poskytuje možnosť vybudovať filozofiu.
Ako v dejinách ľudského myslenia a ľudského ducha vlastne vznikla „dejinnosť “ ? Akým spôsobom ľudské myslenie dosiahlo to, že si uvedomilo historické dianie, historický proces ? Ako prvý raz myseľ dospela k tomu, že sa dejiny dejú, že existuje zvláštna skutočnosť, ktorú nazývame svetom dejín, dejinným pohybom, dejinným vývojom ? Gréckej kultúre, gréckemu svetu a gréckemu mysleniu bolo chápanie dejín celkom cudzie. Berďajev predpokladá, že to bytostne súvisí s gréckym pohľadom na svet. Gréci totiž ponímali svet esteticky ako dokončený a harmonický kozmos. Pohyb dejín si predstavovali ako určitý kolobeh. Grécke myslenie sa nikdy neobracalo k budúcnosti, v ktorej by sa dejiny dajako uzatvárali, ku ktorej by boli obrátené a kam by smerovali, ale hľadelo naopak do minulosti. To, že dejiny niekam spejú, nie je gréckym objavom, túto ideu je treba hľadať v myslení a duchu starého Izraela. Izrael spájal vždy dejiny s mesianizmom, s mesianskou ideou. Židovské myslenie bolo vždy obrátené do budúcnosti. Idea dejín spočívala v tom, že v budúcnosti dôjde k dajakej udalosti, ktorou sa celé dejiny zavŕšia. A dejiny chápané takým spôsobom nachádzame prvý raz v židovskom myslení. Tu sa prvý raz stretávame s vedomím „dejinnosti“, a preto treba hľadať filozofiu dejín nie v dejinách „gréckej“ filozofie, ale v dejinách Izraela, vysvetľuje Berďajev. Píše : „Takou filozofiou dejín bola kniha Danielova, z ktorej cítiť, že sa s ľudstvom čosi deje, ( ... ) dráma, vedúca k určitému cieľu. Daniel, vykladajúci sen kráľa Nabuchodonosora, sa tak prvý raz v ľudských dejinách pokúša podať akúsi schému dejín, ktorá sa potom opakovala a ďalej rozvíjala v kresťanskej filozofii dejín. ( ... ). Tento profetizmus židovského myslenia, tento obrat do budúcnosti vytvoril nielen filozofiu dejín, ale aj dejinnosť samu.“ Prečo Gréci nepoznali a nechápali dejiny, ani „dejinnosť“ ? Súvisí to zrejme s tým, že helénsky svet nepoznal skutočnú slobodu, domnieva sa Berďajev.
Antický rešpekt pred osudom je pre duchovný obraz gréckeho sveta a gréckeho myslenia tou najcharakteristickejšou črtou. Tomuto svetu bola celkom cudzia myšlienka slobody, myšlienka subjektu tvoriaceho dejiny, bez ktorého dejiny nie sú vôbec možné a nie je možné ani ich naplnenie, ani ich pochopenie. V kresťanstve v nadväznosti na judaizmus, lebo práve on vytvoril „dejinnosť “, sa vytvoril priestor pre slobodu, a tým aj možnosť pre pôsobenie zla. Bez slobody nie je možné zachytiť, ani pochopiť dejiny. Svetové dejiny nezačínajú dokonalým kozmom, ale slobodou, slobodou zla. Takto sa začal celý historický proces. A dejiny sa otvorili niekomu inému, než Grékom, ktorí sa zamerali predovšetkým na dokonalú formu kozmu. Filozofia dejín je vďaka svojmu historickému pôvodu nerozlučne spojená s eschatológiou, a objasňuje nám, prečo „dejinnosť“ vzišla práve zo židovského národa. Bez idei zavŕšenia dejín, nie je možné plné pochopenie dejín, lebo dejiny sú v zásade eschatologické, predpokladajú koniec, v ktorom sa o všetkom rozhodne, konečný výsledok, predpokladajú také dianie, ktorým začína akýsi nový svet a nová skutočnosť, teda nie tá, ktorá sa odhalila gréckemu mysleniu, vzdialenému eschatológii. „Pohyb bez perspektívy konca, bez eschatológie, nie je dejinami, nemá jednotiacu rovinu, vnútorný zmysel, vnútorné naplnenie“, zdôrazňuje Berďajev. Kresťanské myslenie stavia do stredu svetového diania a historického pohybu určitú udalosť, ktorá sa stala raz a nie je možné ju zopakovať, ani s ničím porovnávať, ničomu nie je podobná, jednoducho raz bola a nemôže už byť znovu. Je to udalosť dejinná a zároveň metafyzická, to znamená taká, ktorá otvára život v jeho hĺbke. Je to zjavenie Kristovo. Dejiny sú dianím, ktoré majú vnútorný zmysel, sú akýmsi mystériom, ktoré má počiatok a koniec, ktoré má stred a ktoré je naplnené udalosťami, ktoré spolu navzájom súvisia. Dejiny smerujú k jednej udalosti, ku Kristovmu zjaveniu, a potom sa mu vzďaľujú. Dejiny predpokladajú Bohoľudstvo. Povaha náboženského a historického vývoja predpokladá zásadné stretnutie a vzájomnú súčinnosť Boha s človekom, Božej Prozreteľnosti, Božieho osudu, Božej vôle, s nevyspytateľnou a tajomnou ľudskou slobodou. Keby všetko spočívalo na jedinom princípe, či by to už bola prírodná zákonitosť, Božia vôľa alebo len sám človek, nevznikla by dráma dejín, nebolo by onej rozvíjajúcej sa tragédie, ktorá v základe nie je ničím iným, než zásadným stretnutím, vzájomnou súčinnosťou a zápasom Boha a človeka v oblasti slobody. Bez slobody ľudského ducha ako svojbytného princípu, neredukovateľného ani na Božiu slobodu, ani na Bohom danú nutnosť, ako princípu iracionálneho a nevysvetliteľ-ného, by nebolo svetových dejín. Čistý monizmus je bytostne antihistorický a je vždy náchylný k popieraniu ľudskej slobody, k odmietaniu myšlienky, že oná iracionálna sloboda sa nachádza v základoch dejín ako ich náboženské a metafyzické a priori, konštatuje Berďajev a dodáva : „V dejinách sa ( ... ) stretávajú dva prvky, ( ... ), prvok konzervatívny a prvok tvorivý. Bez ich spojenia by dejiny neboli možné. Konzervatívnym prvkom myslím spojenie s duchovnou minulosťou, vnútornú tradíciu, prijímanie všetkého, čo bolo v minulosti najposvätnejšie. Práve tak nemôžeme porozumieť dejinám bez prvku dynamicky tvorivého, bez tvorivého pokračovania, bez završovania, bez tvorivého spenia ku koncu dejín. Preto je treba udržiavať vnútorné spojenie s minulosťou, ( ... ) a zároveň smelosť k tvorivým činom.“ Metafyzika dejín, na ktorú sa Berďajev zameriava, nehovorí o dejinách ako o objekte, o jednoduchom vonkajšom objekte a predmete, ktorý by sme ako taký prijali, a ktorý by pre nás zostal objektom vonkajšieho predmetného sveta. V metafyzike dejín vstupujeme do hĺbky dejín, do ich vnútornej podstaty, je to otvorenie dejín a nahliadnutie ich vnútorného života samého, je to ich vnútorná dráma, ich vnútorný pohyb a dianie, je to subjektovo – objektový vzťah.
Dejiny nie sú ničím iným, než vzájomným hlbinným pôsobením večnosti a času, nepretržitým prielomom večnosti do času. Čas našej svetovej skutočnosti nie je súvislý, je rozkúskovaný na minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Čas je nielen rozkúskovaný, ale jedna jeho časť dokonca povstáva proti druhej. Budúcnosť povstala proti minulosti a minulosť zápasí s počiatkom prichádzajúcej budúcnosti. „Dejinný vývoj v čase je tragickým a bolestným zápasom rozkúskovaných častí času, budúcnosti a minulosti. ( ... ). Trhlina medzi prítomnosťou a budúcnosťou je tým hlavným problémom, hlavným zlom dočasnej skutočnosti tohto sveta“, konštatuje Berďajev. Metafyzika dejín musí vyjadriť to, že dejinná skutočnosť, ktorú pokladáme za minulú, je pravou skutočnosťou, vždy prítomnou, teda nestrácajúcou sa, ale ústiacou do večnej skutočnosti, lebo je okamihom tejto večnej skutočnosti, ktorú pokladáme za minulú, ktorú bezprostredne nevnímame, na rozdiel od prítomnosti, a to len preto, že žijeme vo vyvrhnutom čase, ktorý je vnútorne rozkúskovaný rovnako ako je rozkúskované naše bytie, ktoré ani nepripúšťa akúkoľvek celistvosť. Môžeme žiť práve tak v minulosti, ako žijeme v prítomnosti, a ako budeme, dúfajme, žiť aj v budúcnosti. Jestvuje čosi ako celistvý život, ktorý má tri časti – minulosť, prítomnosť a budúcnosť v nedeliteľnej a celistvej jednote, a preto skutočnosť dejín, ktorá sa vzdialila do minulosti, nie je mŕtva. Nie je o nič menej reálna než tá, ktorá sa uskutočňuje v danom okamihu, alebo tá, ktorá sa v budúcnosti ešte len uskutoční a preto ju nevnímame, len v ňu dúfame a očakávame ju. Minulosť tu zostáva, je tu s nami a len vinou rozkúskovanosti a obmedzenosti nášho ľudského bytia, vinou toho, že nežijeme v tejto celistvej minulosti, že sme od nej oddelení, že sme uväznení v okamihu prítomnosti, medzi minulosťou a budúcnosťou, vnímame minulosť ako vzdialenú. Minulosť je večnou skutočnosťou. Všetky jej epochy sú večnou skutočnosťou, v ktorej každý z nás, ponorený do svojho duchovného prežívania, prekonáva bolestné rozkúskovanie svojej existencie. Každý z nás sa môže s dejinami spojiť natoľko, nakoľko on sám existuje v skutočnosti tohto svetového eónu ( veku ), hovorí Berďajev. Píše : „Náboženské myslenie sa ( ... ) nemôže zmieriť s tým, že by niečo skutočne živé mohlo zomrieť a zmiznúť. Kresťanstvo je veľkým náboženstvom predovšetkým preto, že je náboženstvom vzkriesenia, že sa nezmieruje so smrťou, že smeruje ku vzkrieseniu všetkého, čo skutočne jestvuje.“ Celé dejinné poznanie nie je ničím iným, než rozpomínaním, jedným z víťazstiev pamäti nad duchom rozkladu. V pamäti oživujeme celú stratenú, mŕtvu, vzdialenú a akoby do priepasti sa prepadajúcu minulosť. Preto je pamäť večným ontologickým princípom, ktorý tvorí základ všetkej dejinnosti.
Staré mýty a tradície umožňujú nám lepšie preniknúť do vnútornej podstaty dejín. Oznamujú nám, že sloboda zla bola uložená do samého základu svetových dejín. Starý mýtus o páde človeka, o prvotnom hriechu Adama a Evy, ktorý v podobe krátkeho príbehu rozpráva o tom, čo sa udialo v dejinách bytia do toho okamihu, kedy sa svet začal vyvíjať, je povesťou o počiatku dejín, ktorý sa nachádza za hranicou, ktorá oddeľuje náš čas od večnosti. Táto prvotná udalosť tradovaná celé pokolenia ako starý mýtus, ako starobylá povesť sa neudiala v našom čase, ale vo večnosti a tam má svoje korene. Jej vinou došlo k úpadku nášho času a naplnilo ho zlo, ktoré sa spája s trhlinou v čase, s rozkúskovaním jedného celistvého času na minulosť, prítomnosť a budúcnosť, konštatuje Berďajev a dodáva : „Najvyššiu zvrchovanosť a slobodu človek dosahuje, keď si uvedomí svoju predsvetskú existenciu a nadprirodzený pôvod, keď si uvedomí, čím začal jeho osud, ktorý neskôr sa dostal pod vplyv pôsobenia svetových síl, ktorými sa zaoberá veda vo svojej evolučnej teórii.“ To však neznamená, že by celá evolučná teória bola chybná a nepravdivá, znamená to len, že má ešte aj iný vnútorný zmysel. Evolučná teória prináša množstvo pravdivých poznatkov o pôvode človeka a jeho pozemských osudoch. Avšak evolučná história pojednáva o druhotných, nie prvotných procesoch a celkom mlčí o ešte hlbších základoch, ktoré predchádzajú samotnému vzniku nášho každodenného sveta a nášho času, teda o tom, o čom vypovedá náboženská tradícia a čo je prístupné len metafyzickému poznaniu. Nedochádza tu ku konfliktu oboch ponímaní, ale k ich vzájomnému objasneniu. Evolučná teória učí o vplyve prostredia na človeka, ku ktorému skutočne dochádza, ale až v jeho druhotných osudoch, v priestore nášho sveta, ktorý vysvetľujeme z tých udalostí, ktoré sa odohrali pred samotným vznikom sveta, v dajakej hlbšej predsvetskej skutočnosti. Až tak pochopíme dejiny ľudstva ako slobodne podstúpenú skúšku síl ľudského ducha a ako vykúpenie prvotného hriechu, ku ktorému došlo v dôsledku slobodného ľudského rozhodnutia.
Hlboký zmysel tejto slobody, ktorá predurčila osudy človeka v našej pozemskej dočasnosti, vrhá svoje svetlo tiež na osudy človeka v rámci dejín. Boh si nežiada ani najmenšiu neslobodu. Sloboda je vo svojej podstate niečím tragickým a počiatok všetkej tragickej rozpoltenosti a rozštiepenosti spočíva v počiatočnej slobode, a bez slobody nie sú oné tragické ľudské osudy mysliteľné. Veľkolepým objavom ľudského ducha je zistenie, že sa ľudské osudy zakladajú na slobode, čo antika nepochopila, hovorí Berďajev. Treba prepracovať a pretvoriť vnútorné dejiny človeka v novozákonnom duchu, v svetle nového Adama, nového človeka, ktorý už nie je viac obmedzovaný ako starý človek prírodnou nutnosťou a Božím hnevom, ktorý znemožňoval stretnutie s Bohom tvárou v tvár, pretože keby človek uzrel Božiu tvár, rozpadol by sa na prach. Tento starozákonný zážitok Boha, zážitok prírody, tento starozákonný zážitok hnevu, ktorý človek pocítil po svojom páde na úroveň prírodného života, a prekonanie tohto strachu novozákonným zjavením nového Adama, ktorý Boha robí človeku tak bezprostredne blízkym, a prežívanie slobody v novozákonnom duchu, slobody od prírodných síl a démonov, ktorí tak sužovali antického človeka – to všetko je základom ľudských osudov po celé kresťanské dejiny. Z pohľadu novej ľudskej prirodzenosti, ktorá sa objavuje až s príchodom kresťanstva, je základom filozofie dejín skutočnosť, že celý vývoj vo svete spadá pod znamenie nového Adama – Krista. Začína sa tak celkom nová éra v chápaní podstaty a zmyslu dejín. Týmito slovami končí svoje inšpirujúce úvahy Berďajev.